Zlaté šaty

ZLATÉ ŠATY

(rozprávka, či niečo viac ... ?)

Jasný slnečný lúč prenikol medzi konáre stromov a zčerenej vode v studničke dal zlatý lesk. Pri prameni kľačala dievčina a naberala do dlaní krištáľovo čistú vodu. Keď sa napila, dala napiť aj žiarivému lúču a rozosmiala sa. Žila v týchto lesoch už od malička a bola tu šťastná. Málokedy videla človeka, okrem svojej starej pestúnky. Starenka ju učila ľudskej múdrosti a šikovnosti a stromy s ich obyvateľmi ju učili múdrosti a majestátnosti lesa. Rada pozorovala škriatkov pri práci a smiala sa s nimi na ich smiešnom vystrájaní. Veľmi sa tešila na letné noci, keď spolu s hrdými elfami a dlhovlasými vílami tancovala v kruhu pri ich čarovných ohňoch. Jej duša bola čistá a priezračná ako voda v studničke. S pribúdajúcimi rokmi len tušila, že ju niečo dôležité ešte čaká... Starenka jej občas rozprávala o mladom a múdrom kniežati, čo vládne tej krajine. Málokto však vedel, že tento spravodlivý vládca nosí v srdci smútok. Vždy, keď sa čaša so smútkom v jeho srdci naplnila, rád jazdil na koni po lese a vnímal celou dušou jeho krásu. Netušil, že po skrytých cestičkách vyšlapaných zverou chodí aj milá dievčina a ona sa pohybovala ticho - tak, ako ju naučil lesný národ. Jednej noci nemohla zaspa ť. Vyšla z chalúpky na svoju obľúbenú lúčku a tam zostala stáť v nemom úžase. Lúka bola zaliata strieborným mesačným svetlom. Bosými nohami sa brodila v zarosenej tráve až do stredu lúky a tam pozdvihla oči k tvári mesiaca. Naraz ucítila, že už nie je sama. Z rôznych strán sa k nej blížili tri prekrásne a bledé panie. Vyžarovala z nich veľká vznešenosť a láska. Ich šaty boli akoby pretkávané leskom z drahokamov a vlasy zopnuté perlami siahali až po zem. Dievčina rozochvená toľkou krásou nesmelo zavolala: “Ste to vy, víly - priateľky moje?” Boli krajšie než všetky víly, čo doteraz videla. S úsmevom k nej podišli,

utvorili kruh, chytili sa za ruky a zdvihli ich do výšky. Z ich dlaní začali dopadať na dievčinu iskrivé hviezdičky svetla, tiché a jemné ako vločky. Keď však dopadli na jej šaty, usporiadali sa do ornamentov, do kvetov a listov a žiarili čistým zlatom. Lúkou zavoňala nežná vôňa bieleho jazmínu. Víly poodstúpili a ich telá sa zavlnili v miernom vánku. Dievčina sa zatočila a lúka sa rozjasnila svetlom z jej zlatých šiat. Zvonivý smiech sa rozľahol vôkol.  “Toľká nádhera” vydýchla dievčina. “Veď si nezaslúžim nosiť také šaty!” Hneď nato začula hlas jemný ako šuchot lístia. “Prišiel čas, aby si dostala také šaty, aké si hodná nosiť. Buď si istá, že každý človek na svete má práve taký odev, aký si zaslúži. Sám si ho tká svojimi myšlienkami, citmi a skutkami. A toto zlato patrí tebe.” Postavy víl začali blednúť a strácať sa. “Počkajte”, zavolala dievčina. “Poraďte mi, ako mám chodiť po lese v takých nádherných šatách, veď je škoda ich zašpiniť!” Víla, čo stála najbližšie, sa otočila a uprela na dievča svoje hviezdne oči. “Toto zlato ostane navždy tvoje, pokiaľ zostaneš aj Ty taká, aká si teraz. Bude sa jagať na hocijakých šatách, ktoré si oblečieš. Vidieť ho však budú len ľudia čistého srdca. Tak sa naplní osud a nájdeš šťastie v poslaní, ktoré ťa čaká.” Bledé vlasy víl zaviali do vánku a vznešené postavy zmizli. Dievčina ostala stáť zamyslená uprostred lúky. A mesiac s radosťou svietil na jej nádherné šaty. Na druhý deň a mnoho dní potom dievčina chodila po lesoch a lúkach, zbierala drevo i liečivé bylinky, nosila vodu do chalúpky a zlaté ornamenty na šatách sa nikdy nezašpinili. Jej stará pestúnka sa len mlčky chápavo usmievala. Až jedného večera sa dievčina na lúčke rozprávala s malými elfami, keď sa náhle všetci rozpŕchli a skryli. Zaznel dupot konských kopýt a z blízkeho lesa sa vynoril ušľachtilý kniežací kôň so svojím pánom a sprievodcom. Knieža i dievčina zostali stáť ako omámení. Ich pohľady sa stretli. “Je to anjel, či človek?” zašepkala si dievčina. “Jeho plášť i meč žiaria strieborným plameňom, na hrudi vidím znamenie ľalie a na hlave akoby mal hviezdnu korunu...” Práve sa stmievalo, les bol už čierny a jazdcov bolo ťažko rozoznať. Všetci boli  oblečení v tmavom. Keby dievčininu reč počul sám knieža, bol by prekvapený. Veď mal na sebe len obyčajný lovecký odev bez ozdôb a pri páse starý meč, čo mu verne slúžil. Knieža však uprene hľadel na lúku a čaša smútku v jeho srdci sa pomaly stávala minulosťou. “Taký ľúbezný a pôvabný obraz som nevidel ani v jednom z mojich snov”, preriekol sťa očarovaný. “Akým nadpozemským leskom žiaria jej šaty, jej vlasy! Jej závoj je jemnejší než hodváb a uprostred čela sa trbliece hviezda. Najkrajší je však jej úsmev...” Nato začul slová svojho služobníka: “Prepáčte mi, pane, ale veď to je len chudobné dievča, čo tu seká trávu. Túla sa po lese a len plaší zver.” Knieža nespúšťal z nej oči. “Ale veď je to víla!” Služobníci sa nechápavo na seba pozreli. Knieža popchol koňa do cvalu a zastal tesne pred dievčinou. Mraky odkryli bledý mesiac a naokolo opäť zavoňal jazmín. Teplý vánok im splietol vlasy a miesto dvoch žiarí napokon zostala na lúke len jedna.

 Ivana Vorobjovová

Časopis Sophia

www.sophia.sk